Z môjho denníka: Flashback #1

 •Sobota 19.10. 2024

Bola som ráno nakúpiť v Lidli .

Vždy chodím s prúteným košíkom, lebo sa mi lepšie nosí ako tašky. A pripadám si ekologickejšia. Cestou domov som si uvedomila, ako je krásne, že to slnko ma úplne nabíja a že si chcem vonku vypiť kávu. 

Presviedčam samu seba, že varenie aj upratovanie počkajú. 

Tak sedím na dvore, nasávam s pokrčeným nosom to teplo a pohodu zo slniečka a v duchu si vravím, že všetko počká.

"Sedím na dvore, pijem kávu, slnko svieti a ja som v kompletnej remisii." 

To je DOSŤ dobré!

Uvažujem nad otázkou, ktorú mi minulý týždeň dala moja psychologička: "Čo všetko sa musí stať...?" 

Lebo som jej rozprávala o tom, ako ma frustuje, že sa cítim nevidená, nedocenená, vyčerpaná. A položila som precítenú otázku: "Čo sa ešte musí stať, aby si ma môj chlap všimol? Aby sa už konečne uvedomil? To ani rakovina nestačila?!?!" 

Psychologička mi na to dala odpoveď:

"Adri, čo sa ešte musí stať, aby ste sa VY uvedomili? "

To bol dobrý mentálny preplesk. Zobral mi na pár sekúnd vietor z plachiet. A prinútil premýšľať a prehodnotiť, kde začína moja vlastná zodpovednosť za to, ako sa cítim. 

A tak hľadám odpovede, čo by sa malo stať, aby som sa konečne uvedomila.

•Mala by som vedieť, že ak chcem byť silná a odolná, potrebujem aj priestor sa nabiť a načerpať, inak mi tá sila dlho nevydrží.

•Že mám byť silná pre svoje prežitie a nie pre dokazovanie nejakej všeobecnej predstavy.

•Nie je pravda, že "som nanič,tak sa musím snažiť aspoň čo najviac urobiť, inak nemám  hodnotu." 

A čo ty?

Kedy si naposledy naozaj počúval svoje pocity? Kedy si si dal čas na to, aby si sa zastavil a uvedomil si, čo naozaj potrebuješ?

Možno nie je potrebné čakať na veľkú zmenu, aby sme si uvedomili svoju hodnotu.