O zrkadlách a veľkých veciach

Písala som v predchádzajúcom príspevku o tom, ako mi trvalo, kým som sa rozhodla pridať ku komunite žien v Amazonkách. 

A premýšľala som v súvislosti s tým aj o tom, ako dlho dozrievalo moje rozhodnutie písať tento blog. 

Že som sa k tomu odhodlala po troch rokoch od diagnostikovania .

Keď sa na to spätne pozerám, liečba bola pre mňa obdobím stiahnutia sa do seba, hľadania odpovedí na otázky, aká vlastne som a čo chcem.

A zároveň obdobím, ktoré odkrývalo nánosy toho všetkého, čo som si myslela, že musím robiť. Toho, čo som si mala myslieť. Toho, ako som bola presvedčená, že by som mala žiť.

Rakovina ma vyzliekla do naha.

Doslova aj obrazne. 

Prinútila ma pozrieť sa na seba a prijať všetko, aj to, čo som predtým odmietala. Čo som dovtedy maskovala alebo skrývala. Prijať sa aj a tým, čo sa mi nepáči.

Pred zrkadlom - tým v kúpeľni aj tým, ktoré mi nastavuje život - v tej surovej pravde, zoči-voči samej sebe, som si položila otázku: Ak nezačnem byť autentická teraz, tak kedy? 

V súvislosti s prekonaním rakoviny sa hovorí  často o veľkých zlomoch.

O tých momentoch, kedy sa človeku zmení život.

Čakáme na ne. Netrpezlivo.

Pozeráme sa okolo seba a rozmýšľame, kedy príde ten "náš" okamih, čo nás "preklikne".

Veď predsa po veľkej kríze musí prísť veľké osvietenie. Všade o tom píšu a hovoria...

Aj ja som čakala.

Hľadala som, čo je tá moja veľká vec, ten veľký projekt, tá misia, ktorú musím predsa po prekonaní rakoviny splniť.

Ale žiadny dramatický filmový záber sa nekonal.

Uvedomenia prichádzajú postupne, ticho, často nenápadne.

Niektoré som pochopila až s odstupom. Aj to, že najväčšie zmeny sa dejú v nás. 

A môžu prichádzať svojim tempom a pomaly.