Žena a jej zmena

Sú to tri roky od mastektómie.

Veľa? Málo?

Mala by som už byť v pohode? Alebo aj som? Neviem.

Občas áno a občas ma to ešte prevalcuje.

Spomínam si na to, ako som vtedy  "vyjednávala", ani neviem s kým - so životom, s osudom, alebo s chorobou?  

Proste najskôr som chcela len prežiť. 

Všetko ostatné - ženskosť či krása - išlo bokom. 

Doktor, režte!

Pamätám si, ako som povedala: 

"Nech do mňa nalejú všetku chémiu, čo majú, ja sa chcem toho zbaviť!"

Nebolo veľmi kedy riešiť vzhľad, keď išlo o život.

Časom, keď už nešlo o bezprostredné ohrozenie a prežitie, začalo ísť aj o to, akú kvalitu bude mať to "prežiť".

A ja som si začala uvedomovať, že mi niečo chýba.

Niečo hlboké, ženské, moje.

Spočiatku aj s výčitkami a zahanbením, že riešim hlúposti.

Veď žijem! Haló! Som v remisii!

Jedna časť mňa mala chuť otvoriť šampanské, a zároveň tam bolo niečo čo ostávalo len tak ticho sedieť a smútiť.

Za čím?

Za sebou.

Za tým telom, ktoré bolo moje a ktorému som verila. Že spolu ešte odbehneme Košický polmaratón. 

Za vlasmi, ktoré stáli na všetky strany a v noci som si ich musela dávať cez vankúš, ale boli mojim poznávacím znamením a keď som niekde prišla, často som počula: "Adri, tie tvoje bohovské vlasy...."

Za prsiami. 

Z ktorých jednému spečatila osud chirurgova veta: „Odstránime ho celé.“

A po prebudení z narkózy bolo fuč. Prázdne miesto pod sťahovacím obväzom, ktoré som skontrolovala rukou bolo skutočne prázdne. Iba osamelá slzička bola svedkom tohoto prebudenia . 

Za odrazom v zrkadle. Kde namiesto úsmevu a veselých hnedých očí, začala bývať čoraz častejšie unavená štyridsiatnička s pocitom, že starne snáď rýchlejšie ako stíha listovať v kalendári.

Toto všetko má meno.

Volá sa to „smútok za starým ja“.

Nie je to slabosť. 

Nie je to dramatizovanie.

Je to vlastne úplne normálna reakcia na nenormálne zmeny. 

Psychológovia to múdro označujú aj ako stratu identity.

Aj keď som nažive, stratila som niečo, čo bolo podstatou a súčasťou mňa – svoje telo, dôveru, ilúziu, že všetko bude ako predtým.

A moje telo, moja duša, aj nervový systém na to reagujú. Smútkom, dezorientáciou, niekedy dokonca výčitkami, že nie som „dosť vďačná".

Ale nie, nie je to nevďačnosť, nie je to ani márnivosť.

Je to smútok. Obyčajný ľudský smútok za niečím, čím som bola. A v čom som sa cítila ženou.

Ale ženskosť je hlboká a silná, vie sa znovu narodiť. Vie sa zrodiť aj zo zjazveného miesta.

Možno je v pohľade na seba, aj na iných. 

Alebo v tóne hlasu, ktorým dám kompliment pani v obchode ale aj v hlase ktorým hovorím svojmu vnútornému dieťaťu, že je statočné.

Možno v geste, v tom, ako podržím inú ženu, čo sa práve lúči so svojím „predtým“.

Možno v týchto písmenách...

Som žena.

Bola som ňou aj bez vlasov. 

Som ňou aj bez prsníka. 

Aj s hormónmi "na nule".

Možno si tú ženskosť musím iba častejšie pripomínať, je tichšia, ale nezmizla. 

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

✨Ženou si. Bodka. 

     Aj keď ťa niečo zmenilo.

     Napíš mi, ak chceš o tom hovoriť.