Epitézový paradox

Keď používam epitézu, vyzerám "kompletná", "normálna", symetrická.

Takmer ako predtým. Žiadne prázdne miesto pod oblečením, žiadna nerovnosť, žiadny viditeľný náznak straty.

Pred zrkadlom stojí postava ženy, ktorá vyzerá takmer rovnako, ako pred ochorením.

V šatách, v tričku, v plavkách, na verejnosti. Navonok vyrovnaná, lebo "to celé zvládla" a teraz si zas a znova užíva svoj pôvodný život. Ako predtým.

Kus silikónovej napodobeniny natlačím do otvoru na podprsenke. 

Obliekam si verziu starej Adriany. 

Upravím v zrkadle, vyzerá to fajn...aké jednoduché riešenie pre zložitý problém, že?

Vizuálne vymazať to, čo chýba, hotovo! 

Lenže vo vnútri niečo drhne. Niečo tlačí. 

V mojom vnútri, nie v tej podprsenke. Uberá mi to na pravdivosti. Paradoxne, ja sa bez tej náhrady cítim viac sama sebou. Aj keď je to práve ona, čo by ma mala navonok robiť celistvou.

Epitéza nie je pre mňa len "zdravotnícka pomôcka". 

Je to maska.

Kamufláž.

Kostým starej verzie mňa. 

Tej verzie, do ktorej sa už nevmestím. Ktorá mala byť uhladená, nenápadná, nepripomínať svetu nič nepríjemné. 

Verzie, ktorá bola formovaná inými očakávaniami, než tými, ktoré ma definujú dnes. Vďaka epitéze by som mohla opäť spĺňať túto "ideálnu verziu", ale ono to akosi nefunguje. 

Tá epitéza skrýva moje "mám to inak". A hoci to "inak" je bolestivé, je jednoducho pravdivé. Je moje. Ja som ho musela prijať a aj som to urobila. Tak prečo ho mám teraz opäť zahodiť a zamaskovať? 

Ok, jasné, určite sú dni, keď v šatách alebo tričku chcem mať dve prsia, lebo to skutočne vyzerá lepšie. Ale nestojí na tom moja identita. 

Asi teda nie som fyzicky celistvá. Ale práve táto fyzická chyba mi pomáha hľadať cestu k celistvosti mojej duše, mysle.

Nechcem sa vracať späť do verzie mňa, ktorá mlčala, snažila sa zapadnúť, nevytŕčať.

Chcem byť takáto. Surovo pravdivá. 

Je zvláštne, že až teraz mám pocit že smiem. Že si moje ego povedalo, že nemá čo stratiť, nemusí hrať rolu.

Neukazujem fake. Ukazujem realitu. Nehovorím o "selflove" ako o nápise na hrnčeku, alebo ako o motivačnom citáte.

Sebaláska nie je o tom, aby sme sa naskladali do podoby, ako by sme mali vyzerať. Je o prijatí celej seba, aj s tým,čo sa môže považovať za nedostatok alebo nedokonalosť. 

A že keď sa ráno pozriem do zrkadla, nevidím tam obeť, ale ženu, ktorá našla samu seba v chaose . 

Síce "o jeden prsník menej", ale "o seba viac".

S láskou, Adriana 🖋️