"Len mysli pozitívne", alebo Facka v darčekovom balení.

Tento príspevok bude o tom

-prečo dobré úmysly niekedy bolia a nepomáhajú

- prečo to môže byť ťažké pre obe strany

-že onkopacient nie je nevdačný, keď odmietne vašu radu na pitie    žihľavy

-a vy nie ste "divný", keď sa cítite čudne v jeho prítomnosti a neviete čo povedať

Človek sa po diagnostike dostáva pod paľbu dobre mienených rád:

od pitia rôznych elixírov a čajov, cez detoxikácie všeho druhu, vizualizácie zdravých buniek, afirmácie a mantry až po povestné

"Hlavne mysli pozitívne"!

Úsmev, hlavu hore, všetko bude dobré!

Musíš byť silný, nič negatívne si ani nepripúšťaj! 

NIKDY! 

Good vibes only! 

Čo cíti vtedy pacient - človek?

Tlak.

Tlak na to, aby predstieral emóciu, ktorú neprežíva. Tlak na to, aby potlačil bolesť, smútok, hnev, strach – všetky tie úplne prirodzené reakcie na extrémne náročnú situáciu, v ktorej sa nachádza.

   Vitajte vo svete toxickej pozitivity.

Mnohí ľudia, ktorí tieto rady dávajú, nie sú bezcitní alebo ľahostajní.

Iba často nevedia, ako zvládnuť svoje vlastné pocity strachu, smútku, bezmocnosti. Boja sa ísť do hĺbky, "pod kožu", ostávajú radšej v bezpečných vodách pozitivity.

Volá sa to disonancia : keď vnútri cítime jedno, ale spoločensky sa od nás očakáva niečo iné. Takýto stav vytvára v našom vnútri psychické napätie.

A náš mozog, ten nemá rád nepohodu, tak sa snaží túto disonanciu čo najrýchlejšie znížiť.Ale často nie práve ideálnym spôsobom:

"Vytesníme emócie, to bude ok!"

"A úsmev, nahodíme úsmev!"

Alebo aspoň povieme nejaké „pozitívne“ klišé, ktoré nás má upokojiť.

Pretože : chcem ťa utešiť, ale vo vnútri panikárim. Neviem či ti viem pomôcť.

Alebo: chcem ťa podporiť, ale bojím sa tvojej bolesti. Bojím sa o nej nahlas hovoriť.

Spravidla potom robíme to, čo sme naučení:

Vezmeme situáciu a snažíme sa ju čo najrýchlejšie napraviť  tým, že povieme niečo motivačné, nech máme pocit, že sme pomohli.

A keď to nezaberie, cítime sa trápne…a radšej sa stiahneme a z blbej situácie vycúvame.

A tak, ako ten, čo dáva možno trochu kostrbaté rady, nie je zákerný ani neschopný, ani pacient, ktorý odmietne takúto radu, nie je nevďačný.

Odmietnúť radu na pitie žihľavy či na rôzne imaginácie neznamená, že vás nemá rád. Znamená to len, že má za sebou hodiny vyšetrení, odberov, bolestí, chemoterapie, a momentálne si potrebuje dovoliť  byť na dne, potrebuje byť videný a počutý v tom svojom bezpečnom priestore.

Lebo ten neustály únik "do pozitívna" môže znieť ako odmietnutie.

Ako: "Prosím ťa, nechcem ťa tu takého boľavo citovo obnaženého, prehoď cez seba nejakú pozitívnu deku..."

Ako bagatelizovanie bolesti.

Ako neviditeľnosť.

A čo vy? Aj vy máte právo sa cítiť divne.

Ak ste ten, kto sa pri onkopacientovi cíti zmätene, nebojte sa toho. 

Možno si poviete: "A čo keď to pokazím? Poviem nejakú nevhodnú kravinu, alebo niečo."

Všetci to niekedy pokašleme, pokazíme, cítime sa trápne.

Učíme sa byť s ľuďmi. Učíme sa neodťahovať od bolesti – ani cudzej, ani vlastnej. 

Nie je hanba nevedieť. 

Nie je hanba báť sa, že niečo pokazím.

Stačí obyčajné:

„Neviem, čo mám teraz povedať. Ale záleží mi na tebe a chcem tu pre teba byť.“