Stratené roky (?)

Premýšľam nad tým, aké by to bolo, keby som išla na rekonštrukciu prsníka. 

Keby mi onkologička dala "povolenie", kardiológ by povedal, že je to bezpečné, gastroenterológ by tiež nemal námietky...

Dostala by som papier s pečiatkou, ktorý by ma oprávňoval ísť za plastickým chirurgom. A ten by mi dal termín konzultácie a potom aj operácie... A ja by som mala opäť dva prsníky.

Koniec predstáv. 

Nemám papier, ani pečiatky, ani súhlas mojej lekárky. 

Lebo riziká, kardio, gastro, hojenie...

Prečo nás tým premýšľam?

Príde mi to, že by mi tá rekonštrukcia možno "vrátila" kúsok mladosti, tie roky o ktoré ma pripravila rakovina.

Lebo keby som mala opísať, ako som to všetko prežívala a cítila, tak by som povedala, že: Rakovina mi vzala tie roky medzi 40-kou a 50-kou. Proste som zostarla o 10 rokov. Bum.

Pleť, telo, tvár.... ešteže duša mi ostala.

Ja viem, že toto moje smutno je dočasné a prechodné, že je to taká melanchólia.

Cítim sa, že som prešla obrovský kus ťažkej cesty a zrazu stojím a vravím si: 

"Veď som za to nič nedostala, aký to malo zmysel? Prečo toto všetko?"

Áno ja viem, dostala som šancu na život. Dosiahla som osobný rast.

Ale je to tak únavné. 

Žiť, snažiť sa žiť, je niekedy tak únavné.

Spomínam si, ako som písala aj v predošlom blogu, že som po operácii išla hneď po prepustení z nemocnice na mužov pretek. Uvedomila som si v súvislosti s tým, že ja sama sebe nedávam čas vydýchnuť si a vstrebať veci. Teraz mi to dochádza, že vtedy, v čase krízy, mi to pomohlo - ísť, "makať", nerozmýšľat nad tým. 

Ale teraz ma ten tieň doháňa 

a ja cítim únavu, 

prázdno,

potrebujem "NIEČO", ale neviem čo to je.

Tak skúsim spomaliť.

A cítiť.

Skúsim toto:

-nemusim byť racionálna a zvládajúca

-nemusim byť vždy nad vecou

-nemusim potláčať svoju bolesť

-nemusim sa snažit mať všetko vyriešené

Namiesto toho:

-môžem sa poddať svojim emóciám a prijať ich váhu

-môžem sa ľutovať

-môžem cítiť smútok

-môžem prijať, že teraz neviem aký bude ďalší krok

Ako by povedal Instagramový klasik: Je v poriadku nebyť v poriadku. 📌

Ja len dodám, že:

Je v poriadku cítiť sa stratená.

Je v poriadku uzdravovať sa tak dlho, ako to potrebujem.

Možno je toto ten moment, keď sa konečne zastavím a dovolím si jednoducho byť.