Z môjho denníka #2 : Tri roky od mastektómie

14.6.2025

Tri roky je to tento jún od operácie.

Človek si to pripomína ako nejaké čudné výročie. Ani nechceš, ale hlava to vytiahne.

Pamätám si, že som sa na tú operáciu tešila. 

Asi nie tak, ako sa ľudia tešia na nejaký skrášľujúci zákrok, lebo veď ma nešli skrášliť.

Ale išli mi odstrániť z tela zhubný nádor a to je presne tá vec, ktorej sa človek chce zbaviť. Ideálne čo najskôr a bez zbytkov.

Histologických.

A keď je to potrebné aj s celým tkanivom okolo. V mojom prípade aj s celým prsníkom.

Ani mi neponúkli plané nádeje v podobe odstránenia kvadrantu prsníka, žiadne polovičné riešenia. 

Od začiatku som vedela, že mi odstrania všetko. 

Ako budem vyzerať? 

Asymetricky.

Dalo sa tomu vyhnúť? 

Nie.

A tak, keď chirurg povedal : "Spravíme to radikálne", tak som iba prikývla. 

Ok, chcem žiť. Načo mi budú dve prsia v truhle...? 

Jedna vec je, keď hlava prijme fakty a najlepšie riešenie, ďalšia je, že máme aj emócie. 

Tie moje sa prvýkrát jemne ozvali tesne po prebudení z narkózy. V nejakej izbe, žiadne pípanie, žiadne monitory, iba jedna sestrička.

A tak som rukou siahla na pevne stiahnutý sťahovací obväz a moje telo si dovolilo vypustiť slzu.

 Spontánne, bez nejakej drámy. 

Asi mi po tom dotyku prstov a obväzov došlo: "Tak je to pravda. Je to skutočnosť, mám to za sebou."

Tam kde bol ešte včera prsník, je dnes už len opuch a jazva pod obväzom.  Tá sestrička sa skloní nadomňa a povie niečo ako: "A čo sa dejeee, bude dobre."

Veď ja viem že bude. Len ten dotyk reality na chvíľočku zabolel.

Slzy prišli potom ešte raz. Keď prišla správa od detí "Maminka, chýbaš nám, už sa na teba tešíme. Kedy prídeš domov?"  

To bol mental breakdown ako svet. 

Plakala, čo plakala, revala som tak, že som musela odísť z izby na chodbu. A nešlo to zastaviť. 

Lebo cítiš toľko lásky, toľko citu, toľkú potrebu žiť a byť tu pre nich... Musíš to zvládnuť, lebo ich chceš vidieť vyrásť, chceš im dávať rady, chceš im byť oporou, chces byť ich MAMA.

A to nie je klišé ani fráza, to je fakt, ktorý mi to pomohol prežiť.

K tej lavičke, na chodbe, za mnou prišla aj spolupacientka, cez slzy a vzliky som sa jej snažila vysvetliť že "deti písali", ona pochopila, prisadla si a pohladila ma po chrbte. Taký jednoduchý prejav človečiny. Ale zapamätaš si ho.

Zostala mi taká spomienka aj na možno banálnu vec: išla som si na chodbu nabrať čaj zo spoločnej bandasky. Držala som si jednou rukou fľašky od drénov, v druhej ruke šálka na čaj. Ženy na chodbe sa mi ponúkli, či nepotrebujem pomoc.

"Ďakujem, zvládnem to. Vyzerá to horšie ako to naozaj je," odpovedala som im.

Ja som si tam uvedomila jednu vec, ktorá sa mi potom potvrdila aj mimo nemocnice:  rozdielny postoj s akým sa ženy stavali k diagnóze a operácii. Mladšie ženy zákroky brali akosi lepšie, staršie dámy sa viac báli. 

Premýšľam, či je to tým, že pre staršiu generáciu je rakovina väčší strašiak, lebo bola v minulosti horšie liečiteľná? Je pre ne odrezaný prsník symbolom "konca"?

Prechádzky po chodbe, lebo kto sa hýbe, ide skôr domov 🙂, kecanie na izbe, vtipkovanie aj cez slzy... zvládli sme to všetky.

A keď konečne prišiel deň odchodu domov, mala som už plán na víkend: 

Môj Juraj bežal "Račiansky kros".

Obliekla som si riflové šortky, široku bielu blúzku s volánom, pod ktorú som pohodlne skryla hadičky aj fľašu od drénov a išla som s ním, čakať ho do cieľa.

Tam, v areáli račianskeho amfiteátra, s Redonovou fľašou vo vrecku nohavíc a drénmi pod blúzkou, ale so slnkom a s úsmevom na tvári som bola spokojná. 

Lebo som to opäť ja. 

Oslobodená.

A keď môj malý vnútorný kritik teraz povedal niečo ako: "Bože, veď sa v tej téme musíš stále vŕtať? Stále o tom rozprávať, písať a pripomínať to sebe aj iným?"

Tak ja mu spokojne odpovedám: 

"Áno hovorím o tom, ale nie ako obeť, ale ako Fénix."