Nie som posttraumatická labuť.

Poďme sa porozprávať o spôsobe, ktorým sa ako spoločnosť pozeráme a ako premýšľame o rakovine: strach, tabu, pomaly ani nevysloviť to slovo.

A špecificky rakovina prsníka. Bežné sú vyjadrenia ako:  "stratila symbol ženskosti, utrpela jej krása".

Toto všetko je prítomné v ovzduší, v spoločnosti, v médiách, v knihách... 

Tie tragické, alebo aspoň poriadne smutné príbehy späté s rakovinou, spôsobia, že človek potom očakáva: 

strach z inakosti, obavy  zo zmeny tela, čaká že to bude úplný koniec jeho života. 

Špeciálne po operáciách ako sú rôzne amputácie - keďže je to vidieť.

Mýty vs. realita prežívania

Ako sa očakáva, že budeš:

„zronená, ale stále silná“,

„krásna aj vo svojej strate“,

„bojovníčka, ktorá prijíma svoju jazvu,hoci so slzou v oku“

A že všetko to má byť sprevádzané (polo)básnickými statusmi,

motivačnými citátmi, 

náhlymi nájdeniami nových zmyslov života a pozitívnymi afirmáciami o vďačnosti a pokoji.

Zabudla som na niečo?

Ale čo ak to tak nie je? 

Čo ak si len jednoducho a obyčajne žila?

Prežila to, deň za dňom?

Cítila chaos,

robila si ryžu, 

kukala Netflix, 

odpovedala deťom „hneď to bude, máš to v práčke, vyložte umývačku, zhorel vám tu popcorn?“, 

chodila si na kontroly... 

plakala, varila...

a neprechádzala si žiadnym rituálom premeny zranenej ženy v posttraumatickú labuť?

Naratív v spoločnosti 

Ako vlastne spoločnosť formuje naše očakávania? Ako sa stavia k utrpeniu a k telám po zmene?

Rakovina prsníka je prevažne „ženská“ a teda spoločensky „citlivá“ téma .

Automaticky sa vkladá do rámca:

ženskosť-prsia-krása-strata-tragédia.

A z toho dôvodu mnohé ženy očakávajú, že sa budú cítiť po mastektómii, alebo zákroku na prsníku otrasene, zrútené, neúplné. Aj keď to možno v konečnom dôsledku vôbec nie je ich autentická reakcia.

Namiesto vlastného prežívania sa snažia napasovať do spoločensky akceptovaného a vlastne aj očakávaného obrazu „obete“ alebo „bojovníčky“, ktorá sa vyrovnáva s nenapraviteľnou stratou. 

A ja si teraz spätne uvedomujem, že som vlastne nikdy nebola vo fáze alebo stave, že by som 

"za splnu mesiaca bosá stála pred zrkadlom a so slzou na líci a rukou na jazve sa lúčila so svojím starým ja".

Že to nikdy nebol TAKÝTO druh drámy, ako sa to možno vykresľuje.

Možno sme iba uverili, že ak už nevyzeráme ako z titulky časopisu, musíme aspoň trpieť ako hrdinka gréckej tragédie.

Ale ja nie som hrdinka...ani labuť. 🙂

A čo vy?

Súhlasíte s týmto pohľadom, alebo máte iné skúsenosti?

Podelíte sa o názor?