O princeznej

Zapisujem si svoje myšlienky, ktorým sa chcem neskôr venovať.

To ma naučila psychologička v terapii.

Občas na niektoré aj zabudnem, niektoré naopak rozpletiem ako kĺbko a prídem na to, prečo niečo robím, alebo naopak, nerobím.

A niekedy je z toho blog.

Nedávno som si zapísala:

"Túžim byť princezná, túžim po tom aby som nebola zosmiešnovaná za to, že to chcem. Túžim nemusieť filtrovať to, aká budem.

Ale mám tak internalizované, že mám byť nenápadná a sivá, že si to neviem ani predstaviť.

A myslím tú princeznú ako "stav mysle".

Nie sú to kvety ráno do postele ani nákupy u Gucciho.

Ale také to, že nemusím popierať svoju ženskosť, a tá ženskosť je kľudne aj strapatá v pyžame s lamami, tancujúca na Horkýže slíže uprostred kuchyne."

Tak som sa vnorila do hlbín svojej duše a pozrela sa do očí tej zahanbenej osobe, ktorá svoju korunku stískala v rukách schovanú za chrbtom.

"Prečo sa schovávaš?

Čo by si potrebovala?

A prečo sa vlastne ozývaš práve teraz?"

C.G.Jung by bol na mňa hrdý, lebo som sa práve stretla so svojou archetypálnou Animou.

 Princezná, ako obraz ženskej transformácie. Ešte nie je kráľovnou, ešte sa len rodí. 

Ale túži po celistvosti, po tom aby bola v tej celistvosti videná a uznaná. Bez podmienok.

Archetypálna princezná nie je tá, čo čaká na princa. Je to tá, ktorá má hodnotu.

Je výnimočná bez toho, aby si to musela zaslúžiť výkonom.

Princezná neznamená rozmaznanosť, slabosť a nemohúcnosť. Ona tam len ticho čaká, kým jej niekto dovolí nosiť jej korunu bez hanby.

Ten niekto musím byť ja sama.

Ja musím prestať čakať na validáciu a povolenie zvonka, na odkývanie a odsúhlasenie svojej hodnoty. 

A prestať sa hanbiť za to, že túžim byť výnimočná, tancujúca, hlučná, farebná... akákoľvek.

     Bola som vždy to

    "šikovné a rozumné dievčatko."

     Také, čo chápe.

     Také, čo sa vie potichu stiahnuť, keď je dusno.

     Také čo sa aj cez slzy usmeje, keď cíti, 

     že ostatní to potrebujú viac než ono.

A medzi tým všetkým, 

medzi pochopením, 

prispôsobovaním sa, 

stíšením, som si nevšimla, že som si v sebe zamkla princeznú.

Nie tú ružovú, Disneyovskú.

Ale tú svoju. 

Tú, ktorá túži.

Ktorá chce byť krásna, viditeľná, jemná aj dramatická.

Ktorá chce pozornosť.

Nie preto, že si ju musí zaslúžiť,

ale jednoducho preto, že je tu a že existuje. 

Ja: „Vieš... niekedy sa bojím, že keď ťa pustím späť do života, všetko sa zrúti. Že nebudem dosť rozumná, dosť praktická, dosť silná.“

Princezná: „To je tá lož, ktorú ti "svet" nanútil. Že ženskosť rovná sa slabosť. 

Ale ja nie som slabá.

 Ja som tvoja intuícia, tvoja láska, tvoje telo. Keď ma potláčaš, nesilnieš, iba ochudobňuješ samu seba.“ 

Ja: „A čo by si chcela? Ak by si mohla na chvíľu viesť môj život?“

Princezná: „Chcela by som, aby si sa pozrela do zrkadla a nevidela tam len funkcie.

Ale ženu. Človeka.

A aby si si dovolila byť jemná.

Ale aj bláznivá. A nespútaná. Akákoľvek.

Aby si prestala čakať na povolenie.“