Hnev a túžby na druhý deň

Napísala som dnes pokračovanie k môjmu včerajšiemu textu "Kampane". 

Lebo pod povrchom je ešte hlbšia vrstva. 

Vrstva, ktorá možno aj bolí a trvalo mi chvíľu dostať sa ku nej. 

Ale ja o nej chcem hovoriť, lebo cítim, že iba tak si dokážem zachovať svoju integritu.

Včera som písala o hneve.

Dnes, keď som si svoje slová po sebe prečítala, som si uvedomila, že potrebujú doplnenie. 

Lebo hnev síce nezmizol. Ale rozpadol sa na menšie kúsky, ktoré zapadli.

Keď sa na to pozerám úprimne, moje znechutenie a hnev nie sú len o kampaniach.

Sú o mne.

O tom, že vo mne niečo stále túži byť videné.

Uznané.

Že aj ja by som možno chcela, aby niekto povedal: „Hej, aj ty si to zvládla. Aj tvoj príbeh stojí za pozornosť.“

A hneď potom prichádza hanba.

Lebo si poviem : To vážne? Po všetkom, čo som prežila, riešim toto?

Naozaj závidím inej žene, že jej jazvy sa dostali do časopisu? 

Že jej posty na Instagrame majú srdiečka a komentáre? 

A cítim znechutenie zo seba, že nie som väčšia, múdrejšia, vyrovnanejšia.

Lenže toto je asi tiež súčasť tej jazvy.

Nie tej, čo sa hojí na tele, ale tej, čo sa hojí v egu.

Tej, ktorá chce byť niekým potvrdená.

A možno chcem byť aj trochu pochválená, že som to celé prežila „dobre“.

Neviem, či by som to cítila rovnako, keby neboli sociálne siete.

Ale asi áno.

Lebo ten hlad po uznaní nie je digitálny.

Je ľudský.

A priznávam, že ja ho mám.

Nie vždy, ale niekedy dosť silno.

A tak sa pýtam samej seba nahlas:

Nie som zlá, keď cítim závisť?

Nie som slabá, keď chcem byť videná?

Nie som márnivá, keď ma bolí, že môj príbeh nezapadá do ružovej estetiky? 

Mám hodnotu aj keď nie som nikde „v kampani“?

Aj keď ma nikto nefotí?

Aj keď som len tu, sama so sebou,

a skúšam si odpustiť, že to celé necítim tak vznešene, ako by som chcela?