Kampane

Kampane, slogany, fotky žien s úsmevom a ružovou stužkou.

A ja sa prichytím, že hlboko vo mne sa ozve pocit nespravodlivosti.

A tiež niečo medzi hnevom, únavou a smútkom.

Nie preto, že by osveta nemala zmysel. Má.

Len…niekedy mám pocit, že sa v tej ružovej prezentácii stráca to skutočné.

Že z bolesti, strachu a jaziev sa stáva marketingový vizuál.

A že medzi silnými ženami, bojovníčkami a hrdinkami, akosi nie je priestor pre tie, ktoré sú len vyčerpané, unavené, obyčajné...

Ktoré nepotrebujú mať pripnutú stužku, len by chceli byť pochopené.

Ja viem, že ten hnev, ktorý cítim, nie je o iných ženách.

Je o mne. 

Je môj.

Živia ho nespracované traumy a nánosy krívd, ktoré si každý z nás nejakým spôsobom nesieme.

Je to hnev, a možno aj zášť z tej časti vo mne, ktorá stále cíti svoje jazvy. 

A nie len tie na tele.

Hnev z chvíľ, keď som sa už viac necítila dosť krásna, dosť ženská, dosť hodná obdivu.

Z chvíľ, kedy som sa chcela byť v poriadku a pohode, nad vecou a silná. Len som netušila ako. 

A tento môj hnev formuje to, ako sa dnes  dívam na ružové tričká, ružové bannery v obchodnom centre, nasvietené ružové budovy... 

Mám na tento hnev vôbec právo?

Neviem. Ale je to so mnou. A ja sa mu snažím porozumieť. 

Možno by som iba chcela, aby poctivosť, ticho a obyčajná ľudskosť tiež raz patrili do týchto kampaní. Bez pátosu a veľkých slov.

Aby sme mohli byť ženy, nie symboly v kampani. Nie produkty PR.

Byť bez filtra, bez pózy, s ľudskosťou.

Lebo aj zraniteľnosť je forma odvahy a hrdinstva. Lebo ukázať slabosť je niekedy viac byť nasilu silný.