Výkon & Progres

 Premýšľam posledné dni o tomto.

Že sme taká generácia, extrémne zameraná na výkon, napredovanie, neustále posúvanie sa vpred. 

Veď asi aj tí pred nami boli, len nemali sociálne siete, aby si to mohli navzájom nablískané ukazovať.

Makaj. Buduj. Zlepšuj sa.

Svaly, impérium, značku, hocičo.

Hlavne stále lepšie a vyššie. Nezastavuj!

Kto prešľapuje na mieste a momentálne "nepodáva výkon", je považovaný za menej schopného.

Spoločnosť nám predostiera predstavu, že len keď "vystúpime zo svojej komfortnej zóny" a keď "budeme každý deň lepšou verziou seba", len vtedy náš život bude skutočne naplnený, hodnotný, správny.

Ja si myslím, že by to mohlo byť aj trochu inak.

Že je úplne v poriadku nesnažiť sa stále iba napredovať.

Je normálne nemať veľký cieľ, dlhodobý plán, či jasnú víziu na ďalších 5 rokov dopredu.

Dokonca, šokantne, je niekedy úplne v poriadku aj cúvnuť.

Uvedomila som si, že sa kľudne môžem vrátiť tam, kde som už bola. Nepotrebujem hneď mať instantné riešenie a zlepšenie. Že chvíľku tam v tom "vrátení sa" môžem aj zostať. 

Tam, kde je to známe, kde to mám poriešené a dovolím si pobudnúť tam v kľude a bez výčitiek. Bez tlaku, bez pocitu zlyhania, alebo pocitu že o niečo extra dôležité akurát prichádzam.

Práve ten pokoj a zdanlivá stagnácia môžu byť tým, čo pomôže získať nadhľad, silu, energiu, motiváciu...čokoľvek, čo potrebujem na posun ďalej.

Nie je to slepé "motanie sa v kruhu", nie je to nerozhodnosť ani lenivosť.

A už vôbec to nie je strata času.

Práve naopak: Je to rešpekt k sebe samej a svojmu vlastnému tempu. 

A toto je podľa mňa viac, ako naplnené očakávania okolia, ktoré netuší, kde a v akej fáze života akurát som, ale má predstavu "kde by som mala byť".