"Furt Dačo" alebo Život po liečbe

Milý čitateľ.

Mám občas pocit, že ma valcujú vlastné emócie a následky liečby.

Je to zmes hnevu, beznádeje a frustrácie.

Pýtam sa, či problémom nie je môj pohľad a nastavenie:

Že by som sa jednoducho mohla tešiť z toho, že som v remisii.

Veď ja som sa aj tešila.

Úprimne.

Keď sa podarilo stabilizovať moju UC a ja som mohla vysadiť prednison. 

Keď skončili chemo a ožiare. 

Povedala som si:

"Skvelé, Adri, zvládla si to. Teraz budeš regenerovať, zdravo jesť, hýbať sa, nastavíš mindset."

Chvíľu to fungovalo. 

Rástli mi vlasy, rozdávala som úsmevy, tešila sa.

Fakt som sa tešila.

Chodila som na injekcie Goserelínu (vypne ti hormóny).

Poisťovňa mi schválila biologickú liečbu kolitídy.

Cítila som sa ako víťaz.

Potom začali problémy so srdcom. Povedali: "Goserelín musí skončiť, treba chirurgicky kastrovať."

Tak som išla. S nádejou, že to skončí.

Neskončilo. Ako by povedal klasik: Furt dačo.

Lebo po tých všetkých chirurgických a hlavne chemických zásahoch, proste to moje telo nefunguje ako predtým.

Najnovšie som po opakovaných cystitídach a diskomforte skončila s odporúčaním na urogynekologické pracovisko.

Som z toho unavená.

Necítim sa ako víťaz.

Cítim sa ako niekto, komu sa rozpadáva telo. A ja to neviem zastaviť.

Ani mindsetom, ani zdravým jedlom, ani silou mojej duše.

Desí ma riešenie ďalšieho problému. 

A desí ma predstava, že prídem do ambulancie, kde nejakej vyhorenej sestre budem musieť vysvetľovať, čo potrebujem. Kde nejaký neosobný lekár povie ďalšie frázy, slová, možno navrhne riešenie, za ktorým budem musieť ísť do ďalších dverí, za ďalšou otrávenou sestrou...

A desí ma, že keď sa vyrieši toto, príde niečo ďalšie.

Lebo moje telo starne, nemá estrogén, nemá kolagén, nemá "šťavu".

Len tak existuje. 

Takto sa teraz cítim.

A vieš, čo je ešte ťažké?

Že som v tom tentokrát sama.

Že už sú všetci unavení.

Že to nemám komu povedať.

Že neviem, ako povedať môjmu mužovi, že nielen, že mám hrudník s jedným prsom, ale mám "ženskosť" 60 ročnej ženy.

Toto sú také brutálne údery.

Toto sa nedá napraviť mojim "veď robím veci správne".

Estrogén nenahradím dobrým mindsetom .

Kolagén nevyrobím silou duše. 

Ako zdravotník viem, čo je prolaps. Viem že má aj riešenie.

Ale viem zároveň, čo obnáša cesta pacienta od diagnózy k riešeniu.

A je rozdiel vedieť niečo z teórie a prežívať to na sebe.

Čo mi behá hlavou?

Únava. 

Nikto mi na začiatku tejto cesty nepovedal, že remisia je aj únava. Že všetko dosiahnuté, je niečím výkupené. 

Rozčarovanie.

Z toho, že si povieš, kurva, čo zase?!

Z toho, že tvoje telo zostalo zdevastované a vyžaduje si neustále zásahy a opravy, aby vôbec fungovalo.

Zahanbenie.

Lebo si potom povieš, že "...tie baby, čo majú metastázy, by ti vedeli rozprávať o vďačnosti. Nemrnči tu kvôli prolapsu..."

Bola som bojovníčka? Vyhrala som?

Alebo som bola iba účastník niečoho, čo som si nevybrala. Bez toho, aby som mala dosah na výsledok? 

Väčšina ľudí v procese liečby asi nie je nejaký super hrdinský bojovník.

Sú to len ľudia, ktorým sa niečo stalo.

A potom to nejako nesú. Lebo musia.

Niekedy vzpriamene, niekedy zhrbene...