... hry na normálnu

Vraj kdesi na prapočiatku evolúcie dostal náš mozog nejaký takýto softvér:

-Ak chceš prežiť, musíš zapadnúť do kmeňa.

-Ak ťa tlupa vyvrhne, na savane neprežiješ.

-Zožerie ťa šelma.

-Alebo umrieš hladom, lebo sám nič neulovíš.

A tak od detstva podvedome robíme všetko pre to, aby sme spĺňali predstavy skupiny. Chceme mať sociálnu hodnotu. Chceme byť prijatí.

Všetko sa to začína oveľa skôr, než si to vôbec dokážeme a stihneme uvedomiť.

Sedíš v škôlke na koberci a v hlave máš jasný plán: ty budeš tá najkrajšia princezná. Alebo najstatočnejší rytier. 

Lenže potom príde blonďavá Nikola, pozrie sa na teba z výšky svojich piatich rokov a povie ti, že ty vlastne nie si až taká pekná. A že s ňou a jej dievčatami sa hrať nemôžeš. Bum. 

Prvá veľká životná facka. Odborník by možno povedal narcistické zranenie.

Tvoj detský svet dostane ranu a ty možno prvýkrát na vlastnej koži pocítiš ten krutý biologický zákon: -Krása je privilégium-

Potom príde ranná puberta. Zrazu zisťuješ, že tvoje nohy sú akési príliš krátke, nad hornou perou ti rašia podivné fúziky a chlapci v triede sa otáčajú za inými. Máš pocit, že si neviditeľná.

A korunu tomu nasadia deväťdesiate roky.  Éra brutálneho, nekompromisného tlaku na ženský výzor. Z telky a časopisov kričí jediná pokrivená pravda: máš byť štíhla. Byť hladká. Byť pekná tým správnym spôsobom. Hlavne nezaberať priveľa priestoru. Byť sexy, ale nie príliš. Lebo by si bola ľahká. Byť sebavedomá, ale nie nepríjemne.

V tomto nastavení telo nie je len telo. Je to tvrdá sociálna mena. Vstupenka. Vyjednávacia sila. Dôkaz, že patríš medzi „tie správne ženy“. 

V tom toxickom prostredí ľahko uveríš obrovskému klamstvu: že telo je to jediné a najdôležitejšie, čo tomuto svetu môžeš ponúknuť. Že ak nebude dokonalé, kompletné, obdivované a chcené, zlyhala si.

A potom strih.

Roky ubehnú a život ťa postaví pred úplne inú realitu. Po mastektómii stojíš pred zrkadlom a staré definície krásy padajú na nulu. Podľa meradiel blonďavej Nikoly zo škôlky či ideálov z deväťdesiatych rokov už viac nepatríš k „pekným a kompletným ženám“.

Keď z nejakého dôvodu  nedokážeš naplniť  štandardy skupiny, väčšiny, tej tlupy, tvoje ego sa chráni rebelantstvom. 

Psychológia hovorí, že vtedy nastupujú obranné mechanizmy.

Povieš si: „Ja vlastne o to vaše pozlátko ani nestojím.“

A priznám sa, sama premýšľam, kde na tom spektre vlastne som.

Keď som si vybrala presne túto, trochu punkovú verziu ženskosti.

Keď odmietam epitézu, keď sa smejem z dokonale vyžehlených instagramových profilov a ukazujem, najmä sebe, že žena som stále. 

Je to len moja psychologická obrana, lebo mi nič iné nezostáva? Alebo je to skutočná zrelosť? 

Asi aj oboje. Kúsok obrany aj kúsok múdrosti.

A odmietla som skočiť aj do druhej pripravenej škatuľky. Na začiatku som sa snažila, pridala som sa aj k amazonkám. Nedokážem sa ale plne identifikovať so skupinami „cancer survivors“. Neviem kráčať pod cudzou vlajkou, ktorej farbám úplne neverím. Nechcem, aby ma definovala diagnóza. Po čase túto identitu chcem jednoducho pustiť. 

Okolie si medzitým vydýchlo. Vidia, že pracujem, mám vlasy, smejem sa, varím, pečiem koláče... pre svet je to signál, že všetko sa vrátilo do normálu. Zvonku to tak vyzerá. Že som znova tá „stará“ Adriana.

Lenže ja viem, že vo vnútri už nie som ako predtým. Už to vlastne ani nedokážem. Vyrástla som? Alebo iba postavila obrannú vrstvu?

A Adriana pod tou vrstvou? 

Ešte stále sa občas zľakne. Nie fyzického. Ale toho, čo sa deje vo vnútri.

 A hoci všetci okolo hovoria o jej sile, v skutočnosti ona pozná svoju krehkosť. Vie, aká krehká je tá hranica, kedy môže padnúť do hlbokej temnoty a strachu. 

Ale potom znova vstanem.

A možno zapnem rúru a pečiem koláč.

Možno toto vlastne ani nie je príbeh o chorobe. 

Je to príbeh o tom , ako som utekala po tej pomyselnej savane. Upachtená, vydesená, že ak nebudem dosť pekná, dosť kompletná a dosť normálna, tlupa ma vyvrhne a zožerie ma dajaká šelma.

Bežala som a hľadala pri tom potvrdenie svojej hodnoty. No to bolo, akoby som plnila bezodnú studňu..

A keď som stratila to, čo ma malo podľa starých tabuliek definovať, uvedomila som si, že ja som tam stále bola. Pod vrstvami očakávaní, ideálov a nálepiek.

A tak skladám zbrane a vystupujem z radu.