Podpis na sadru

Ležím taká ubolená na gauči a časť mňa si pomyslí.

"Možno...možno keby som mala zlomenú ruku! 

A sadru! 

Alebo horúčku!

Alebo by mi tiekla krv!

...

Asi som iba málo chorá."

Potom si uvedomím, že mne vlastne krv reálne tečie. Len to okolie nevidí.

A že mi pre rakovinu odrezali kus tela.

 

Ale predstava sadry na ruke je lákavá.

Lebo sadra na ruke dáva človeku jasné miesto v priestore. 

Pretože sadra je vidieť! 

Je jasná a zrozumiteľná.

Na sadru sa ľudia pýtajú: „Preboha, čo sa ti to stalo?“ 

Na takú sadru sa aj podpisuje fixkou. 

Pustia vás s ňou sadnúť v MHD.

Bez viditeľného a spoločensky akceptovateľného ospravedlnenia som len otravná prekážka na gauči, ktorá neprodukuje žiadne hodnoty.

Pretože na taký relaps ulceróznej kolitídy sa ťa nikto neopýta. Lebo hovoriť o hnačkách a krvi v stolici je spoločensky dosť neestetické.

To sa môžeš porozprávať možno tak so spolupacientom alebo zdravotníkom. 

Tvoja neustála slabosť, malátnosť a závraty môžu byť pre okolie také, že: "Bože, táto, čo jej je zase...?"

Veta "bolí ma brucho" je už otravná a stratila váhu aj vážnosť. Lebo to hovoríš už mesiace. Koho to zaujíma? Choď sa vykakať! 

Na chronickom ochorení je okrem samotnej choroby zradné aj to, že po čase vyčerpáš slová, ktorými by si opísala svoju bolesť.

Jazyk takého chronického pacienta sa rýchlo opotrebuje.

Vety typu : „bolí ma brucho“, „som strašne unavená“, „nemám energiu“,  po (pol)roku začnú znieť ako biely šum. Okolie ich prestane vnímať.

A ty zostávaš sám a pýtaš sa, či by tá sadra nebola lepšia.