Vši, chrasty a démoni

Už to je viac ako rok, čo som začala písať svoj blog.

Mnohé myšlienky som mala dlho v hlave. Niektoré som písala ako statusy na Facebook. Niektoré len ako rýchle zápisky do poznámok v telefóne.

Lebo čo sa pomenuje, získa tvar. 

A my získame moc s tým niečo urobiť.

Alebo to aspoň vidieť.

Prvé texty boli samozrejme o rakovine.

O tom ako prišla, čo spôsobila a ako ma zmenila.

Ľudia reagovali:

"Dobre, že to píšeš, je to potrebné."

No s odstupom času sa moje texty menia.

Nie sú už "len" o mastektómii, o žene, ktorej amputovali prsník.

Sú čoraz viac o žene, ktorá sa hľadá. 

Pýta sa.

Samej seba.

Pozýva samu seba na hlboké rozhovory a necúva, keď to začína byť nepríjemné.

Odkrýva vinu, hanbu a strach.

Keby som bola ezotericky-mysticko-instagramovo tajomná, poviem, že odkrýva démonov.

Ale to nie sú žiadni démoni, iba emócie.

Ktoré si niekde čučali, ako vši pod chrastou.(Vážne, kto toto prirovnanie vymyslel???)

Potlačené, nechcené, trápne...

A keď strhneš chrastu, môžu vši aj démoni odísť.

Tieto nové texty, ktoré viac riešia Adrianu ako človeka, nie len Adrianu ako pacienta v systéme, začínajú byť možno pre niekoho.... divné.

Príliš odhaľujúce.

Príliš intímne.

Možno nepohodlné.

Ja sama som v bode, keď si vravím:

Nepíšem príliš? Nie je to už moc hlboko?

Nepatrí toto iba do mojej hlavy a prípadne do terapie?

Ale pre mňa je to cesta. Možno sa neskôr obzriem a poviem, že "toto som nemusela verejne zdieľať", ale tu a teraz to má pre mňa svoj zmysel.

A to je asi hlavným cieľom.

Cesty aj písania.